utorok, 9. augusta 2016

Hon na mainstream

Tomáš Klimek
Článok Tomáša Klimeka publikovaný v nultom čísle DAV/ (objednajte si časopis vyplnením formulára vpravo). 

V tomto krátkom zamyslení o nekritickom odmietaní mainstreamovej kultúry som sa chcel pôvodne zo štylistických dôvodov vyhnúť otrepaným prirovnaniam a neohrabaným analógiám veľkohubých senzačne znejúcich titulkov typu: „Nový hon na čarodejnice?“ a pokúsiť sa nájsť alternatívnejšie vyjadrenie.




Napokon som sa však rozhodol využiť práve toto prirovnanie, hoc omleté, nakoľko vystihuje podstatu opisovanej skutočnosti a samoúčelné hľadanie netypického výrazového prostriedku by v tomto prípade popieralo vlastnú myšlienku článku... Mainstream je skutočne umelo vytvoreným fenoménom dneška, tak ako ním bolo čarodejníctvo pred niekoľkými stáročiami. A rovnako sa voči nemu vedie hon ako reakcia naň; či skôr hon, ktorý daný fenomén spoluvytvára. Keď hovorím o „vytváraní“, nemám na mysli vedomé, či priam zlomyselné konšpirovanie jednotlivcov, ale skôr nezamýšľaný následok mylného uvažovania a konania, ktoré rozdeľuje kultúru na hlavný prúd a alternatívu (subkultúru, kontrakultúru) ako absolútne protiklady, čím sa spätne podieľa na samom vzniku (či prehĺbení) mýtu mainstreamu, resp. mýtu alternatívy.

Deux hommes dans la ville
Pripomína mi to film Deux hommes dans la ville, kde je A. Delon tak obsesívne prenasledovaný policajným inšpektorom, ktorý ho podozrieva zo zločinu, až naozaj zločin spácha... V Delonovej úlohe dnes vystupuje mainstream, ktorý je celospoločensky (skoro až „mainstreamovo“) kritizovaný natoľko, že sám uveril vo svoju vinu a berie na seba dobrovoľne rolu vyprázdneného pozlátka, čo možno jasne vidieť, resp. počuť pri posluchu rádií ako Europa 2 alebo Funrádio. Akoby úplne prijal kritiku a rezignoval voči nej. Táto „kapitulácia“ stredného prúdu je navyše sprevádzaná jeho nadhľadom voči sebe samému, ba priam až cynizmom: viem, že som otrasne povrchný a páči sa mi to/je mi to jedno. Ak sa vnoríme hlbšie do dejín umenia, všimneme si, aké významné, ba až epocho-tvorné diela vznikli v rámci mainstreamu. Iste, „revolúciu“ v umeleckých štýloch vždy musel nastoliť konkrétny jednotlivec vďaka svojej kreativite a inovácii, vymykajúcej sa z rámca prevládajúcej kultúry (ako napr. pre-romantizmus Goetheho či „podivína“ Rousseaua), avšak historicky aj obsahovo najvýznamnejšie diela boli, podľa môjho názoru, väčšinou ukotvené niekde uprostred hlavného štýlu a dodnes vďaka svojej typickosti slúžia ako vzor, na ktorom učitelia vysvetľujú žiakom konkrétne znaky umeleckých slohov. Keby sa Mozart vzoprel dobovým konvenciám a začal robil naschvály Jozefovi II, nikdy by nevzniklo možno najlepšie dielo klasicizmu. Toto tvrdenie dokladá i skutočnosť, že aj v alternatívnej hudbe či filme vznikne prvotná zmena narúšajúca hranice „možného“ či „mysliteľného“, ktorá ale okrem toho príliš kvalitnou nebýva (spravidla), a až ďalší nasledovníci daného alternatívneho štýlu dovedú tento do dokonalosti a vybrúsia z neho ozajstný klenot (čo potom mnohí napádajú, ako zradu či zneužitie pôvodného „ideálu“). Sama alternatívna scéna totiž predstavuje akýsi mikrosvet, svet vo svete, ktorý sa sám pre seba stáva mainstreamom – novátorom je vždy iba jeden umelec, ostatní ho už iba nasledujú, či priam napodobňujú a vylepšujú.
Voči uvedenému možno namietať, že vrámci kapitalistických vzťahov a dominancie „kultúry dopytu a ponuky“ sa alternatívou nerozumie ani tak za každú cenu kreatívny „spoločenský okraj“, ako skôr akákoľvek kultúra stojaca v opozícii k tržne prispôsobivému umeniu, „pásovo“ vyrobenému pre komerčné účely. V tomto zmysle je alternatívne umenie dozaista legitímnym vyjadrovacím prostriedkom, ale nedostáva sa nám odpovede na otázku: prečo by i umenie vytvorené pre masy (kľudne aj dostupné v obchodných reťazcoch) nemohlo byť obsahovo hodnotným?

Nie je orientácia na alternatívne umenie problematizovaním formy namiesto problematizovania obsahu? V dnešnej dobe rozoznávame v otázke umenia a kultúry v zásade štyri typy ľudí, resp. názorov:
1) cynickí alebo neinformovaní zástancovia mainstreamu
2) kritici mainstreamu, zaslepení zástancovia alternatívy
3) kritici alternatívy tvrdiaci, že bola „kooptovaná“ systémom, že došlo ku komodifikácii jej podvratnosti, ktorú mocenské štruktúry teraz predávajú v lákavom obale
4) kritici alternatívy pre jej samotnú alternatívnosť.

Tá bola vždy iba prostriedkom pre odlíšenie sa subjektu a nikdy nemala diverzný, tobôž nie revolučný charakter a z pohľadu kvality umenia nemožno určiť víťaza, keďže aj v alternatíve aj hlavnom prúde môže vzniknúť dielo hodné záujmu a uznania. Obe sú, ako už bolo uvedené, určitým mainstreamom, či skôr určitou „kultúrou bez prívlastkov“, nakoľko len taká môže dávať objektívny zmysel. Alternatíva existuje len vo vzťahoch relatívnych, postráda univerzálny význam. Naozaj cenné umenie by malo mať dôveru v ľudí, v spoločnosť a v masy a nevytvárať autonomistické „kluby“ elít, ktoré znechutene opúšťajú svoje lode unášané vlnami popkultúry, akonáhle sa cestujúci z 3. triedy utrhnú z podpalubia, namiesto, aby zhodili do vody kotvu a našli čo najlepší prístav pre všetkých. Kvalitná kultúra nesmie mať fóbiu ani z komercie. Musí ju ustáť. V kapitalizme je komerčné (alebo minimálne komercie schopné) všetko. Aj nekomerčná alternatíva je komerčnou, nakoľko nepriamo vytvára nový priestor obchodovateľnosti vecí a vzťahov, „dobýva“ dosiaľ neobjavený trh s módou, názormi a životným štýlom, ktorý stojí peniaze. Sama potom priamo usporadúva koncerty či kultúrne podujatia za nemalé vstupné. Ľudia radi platia za exkluzivitu... Navyše si ešte vybijú sprostredkovane i trochu zlosti, druhého rána si odšrtnú v kalendári „subverznú“ protisystémovú činnosť a vydajú sa spokojne do svojich (ne)zamestnaní... O koľko cennejšia sa v tomto svetle javí zradcovská strednoprúdová kapela „kooptovaná“ systémovým matrixom, ktorej texty majú hĺbku a druhý rozmer. Hodnotný mainstream preto považujem za cennejší ako samoúčelný underground.
Opäť ale možno polemizovať s danými tvrdeniami. Alternatívna scéna už v minulosti dokázala, že je schopná vytvoriť skalopevný kultúrny fenomén nezmeniteľný v tovarovú položku. Za všetky príklady uvediem etiku DIY, teda Do It Yourself alebo „Urob si sám“, ktorá vlastne dala odpradávna bežnému spoločensko-ekonomickému správaniu politický rozmer v postindustriálnej dobe.
Ako možno komercionalizovať niečo bytostne nepredajné? Systém to dokáže – estetizáciou etiky. Ak sa zameriame, na to čo je pekné, namiesto toho, čo je správne, ocitneme sa zrazu v dobe „hipsterských ošúchaných favoritov“ z ebay-u. Kapitalizmus dokáže divy, ale v tomto prípade nie je hlavným (jediným) vinníkom. Už len „technicky“ nie je možné, aby každý ukradol svojej 90-ročnej babičke starý bicykel spred dedinskej Jednoty; nie je možné, aby si každý piekol doma sám svoj chlieb; aby si sám zhotovil svoj hudobný nástroj; či založil bio-farmu. Kto si nedokáže tieto potreby zabezpečiť sám, svojpomocne, jednoducho si ich kúpi alebo mu ich (nekapitalistická) spoločnosť zabezpečí iným, možno komickým či povrchným spôsobom, aby nikto výrazne nevyčnieval alebo nebol privilegovaný. Masová kultúra je v tomto zmysle rovnostárskou a spravodlivou a kritizovať ju je prinajmenšom povýšenecké, ak nie priam fašistické. Obhajoba spravodlivej masovej kultúry (avšak nositeľky konzumnej etiky) od kritika konzumnej spoločnosti a kritizovanie etiky DIY, ktorá naopak podrýva konzumný spôsob uvažovania sa môže javiť paradoxne, to uznávam. V KĽDR je povolených iba desať oficiálnych účesov a napriek tomu nejde o konzumnú spoločnosť... Konzum nie je závislý na uniformite či

masovosti, ale na súťaživej spotrebe. Tú vytvára práve alternatíva. DIY je toho do istej miery súčasťou. Z objektívneho hľadiska zasa ide o reakčnú etiku návratu „paleolitu“ či feudálnej „ekonomiky rodín“ s minimálnou produktivitou práce a maximálnou záťažou životného prostredia, nakoľko výroba v malom môže byť iba ťažko ekologickou (a ak by aj takou bola, bude záťaž prenesená na drastické ničenie „ľudských zdrojov“ čo je opäť neekologické, keďže človek je súčasťou ekosystému). Takýto vzdor voči súčasnému zriadeniu teda nemožno považovať sa vzdor obsahovo správny alebo zmysluplný. Spomínané heslo by muselo znieť inak... Muselo by znieť: „Urobme si sami spoločne (proti kapitálu)“, nie „Urob si sám (ako namyslený bohatý individualista proti masovej spoločnosti)“. Problémom hľadania priestoru priateľského dialógu medzi masovým mainstreamom a elitárskou alternatívou je zaryté odmietanie násilia... „My nikoho nútiť nebudeme,“ hovoria si alternatívci, aristokraticky povznesení nad poklesky lúzy. Takáto „láskavosť“ je však v konečnom dôsledku iba skrytou aroganciou. Obsahovo cenné masové umenie si vyžaduje určitú formu násilia – v podobe nátlaku alebo donútenia (čo ale zákonite neznamená zákaz iných umeleckých foriem). Ponechanie úplnej slobody divákovi vytvára predpoklady pre rozmnoženie vzťahov dopytu a ponuky, nakoľko neexistuje „autorita“, ktorá by výchovne „intervenovala“ do súkromného umeleckého cítenia diváka a on sa ocitá v dekonštruovanom prostredí chaosu, kde jedinou istotou (autoritou) sa javí trh a najsilnejší hráč-umelec, ktorý sa svojim divákom-spotrebiteľom túži zavďačiť čímkoľvek hneď tu a teraz, namiesto aby si ich vychoval. Ak hovoríme o násilí, nemusí hneď ísť o povinné čítanie prorežimnej literatúry alebo pálenie zakázaných diel... Stačí ak by sme už existujúce, hoc i komerčné a „spotrebné“ umenie (v televízii, rádiu, či na internete) doplnili zaujímavými komentármi alebo diskusiami širokého spektra filmových kritikov, filozofov, sociológov či vedcov (trebárs konfrontovanými názormi bežných ľudí) pred a po odvysielaní diela. V tomto zmysle som sa inšpiroval športovými prenosmi, ktoré bývajú uvádzané debatou v štúdiu medzi moderátorom a jeho hosťami z oblasti športu. Podnetným bolo pre mňa v tomto ohľade i počúvanie Rádia Devín, kde tak isto nie je núdza o komentár ku každému audio-dielu.
Bezuzdný hon na mainstream môže zájsť (ak už i nezachádza) do úplne komických rozmerov nekonečnej plurality alternatív. Ťažko nájsť správny recept nápravy. Riešením by mohlo byť jednoduché „preťatie“ tohto gordického zapletenca  - alternatívou alternatívy - teda akejsi obdoby „negácie negácie“, ktorá by nepredstavovala návrat do pôvodného východiska (uniformná hegemónia stredného prúdu), ale zamerala by sa viac na obsah diela a stierala formálne rozdiely medzi alternatívou a mainstreamom.






Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára