sobota, 30. júla 2016

Hlasy pozdvihnuté z ticha: kurátorka Lucia Burdová o svete, v ktorom žijeme

Kurátorka Lucia Burdová
Demokracia nie je synonymom kapitalizmu. Naopak. Demokracia ako vláda ľudu prichádza s kapitalizmom do nevyhnutného antagonizmu. Keďže v tomto systéme akéhosi novodobého otrokárstva, sa pracujúci človek...zamestnanec, ktorý nie je súčasťou strednej triedy, pseudointelektuálnej mládeže, či súčasťou tzv. živnostníctva (zložiek tak často považovaných za akési jadro spoločnosti), dostáva do kolobehu závislosti, z ktorej je neraz ťažké uniknúť. Už len získanie hypotéky na pokrytie základnej potreby človeka...a to bývania, robí z jedinca osobu závislú od systému, z ktorého, keď pričinením rôznych faktorov vypadne, dostane sa na hranicu existenčnej krízy. A oná hranica je neraz až priveľmi krehká a tenká.
Nehovoriac o ľuďoch, ktorí nemajúc nárok na hypotéku sú odkázaní na prázdne, chladné a nevľúdne prostredie ulíc. Tzv. šťastlivci, ktorí zo systému nevypadnú a zostanú v závislom, takmer celoživotnom kolobehu splátok, zhone a strese o udržanie práce a zdravia, prestanú vnímať svoje postavenie a neraz podľahnú ilúzii slobody. No akej slobody? Slobody konzumu a medií, ktoré svojim vysielaním prispievajú k intelektuálnemu úpadku spoločnosti a na zlatom podnose servírujú len bezduchosť a plytkosť. Oné časy, keď mal človek možnosť aj prostredníctvom médií prichádzať do kontaktu s tvorbou Shakespeara, Balzaca, Maupassanta sú preč. Zostalo len pozlátko. Pozlátko doby, ktoré potemkinovsky ukrýva neudržateľný úpadok. Sebeckosť a individualizmus jedinca je preferovaný pred solidaritou a sociálnym cítením. Oné známe heslo francúzskej revolúcie: sloboda, rovnosť, bratstvo považované za metaforu demokracie... jednoducho neplatí. A pritom by stačilo tak málo...pred vlastnými egoistickými cieľmi uprednostniť zhovievavosť, lásku a pomoc...Demokracia môže mať viac podôb.

Pozrite si Pelhřimov, nech každý vie, do čoho ide


Nie sú peniaze na dôchodky. Známy fakt. Dôchodkový vek sa stále predlžuje a do dôchodku pôjde naša generácia vo veku 67-možno 70 rokov. A potom...?...Pozrite si Pelhřimov, nech každý vie, do čoho ide...keďže z vyplácania onoho dôchodku sa dlho tešiť nebude. Predlžovanie veku odchodu do dôchodku je zdôvodňované nízkou pôrodnosťou, či predlžovaním priemerného veku. O predlžovaní veku....príp. skvalitnení dĺžky života, by sme mohli polemizovať,...vzhľadom na stav nášho zdravotníctva, ktorému kapitalisticko-neoliberálny manažér asi ťažko pomôže, keďže miesto človeka vidí len číslo. Zdravie nie je tovar. No vráťme sa k pôrodnosti. Vo všeobecnosti sa proklamuje, že mladí ľudia budujú kariéru...a odkladajú rodiny. Ale prečo? Pretože mnohí z nich sa veľmi ťažko dostanú k vlastnému bývaniu. Hypotéka je jediný spôsob...a napriek tomu, že človek pracuje, často krát si ju dovoliť nemôže...nieto ešte rodinu...Keby sa stavali nájomné byty...ako kedysi..možno by sa pôrodnosť postupne zvyšovala...konzum núti ľudí nepremýšľať, prispôsobiť sa, no pritom ich udržiava v sebaklame individualizmu...kolektívna solidarita a pomoc sa začínajú vymykať norme...no povedzme si, čo je normálne. Bezbrehé rozkrádanie, otrocko-kapitalistická práca za minimálnu mzdu...ak ju ovšem nezrušia, či individualizmus na úkor kolektívnej pomoci. A keďže trochu odľahčenia na záver neuškodí...je známe, že s vekom stúpa riziko Alzhaimera...po príchode do práce tak mnoho ľudí, ani nebude vedieť...kam prišlo a čo má robiť...a nemyslím tým náš parlament...


Minister Jozef Mihál, jeden z aktívnych rečníkov na protestoch pred Bonaparte v čase, keď bol minister (nezabúdajme) //komentár redakcie//

Umelecké zobrazenie dnešného sveta


O ľudskej hlúposti
  Ľudská hlúposť je vo svojej podstate celkom fascinujúci fenomén. Boj s ňou pripomína boj Dona Quijota s veternými mlynmi. A aj napriek tomu, že tento boj bol márny a Don Quijot povedzme si, nebol celkom v poriadku...boj proti ľudskej hlúposti by človek nemal nikdy vzdať, aj keď pri tom neraz vyzerá práve ako bláznivý Quijot...No a z toho vyplýva jednoduchý záver...radšej byť blázon ako idiot.. 

Valentín a láska 
Valentínske akcie, zľavy, čokolády a bonboniery v ružovom obale. Kvety, sviečky, vyznania a to všetko vo výhodnej cene a all inclusive v jeden deň. Nie, že by som chcela dehonestovať tento tzv. sviatok zaľúbených, ale sviatkom lásky vždy bol a bude máj. Ako to už svojho času napísal i K.H. Mácha. A aj keď to nemusí byť práve ním spomínaný prvý máj. I keď povedzme si...láska dá niekedy poriadne zabrať a je s ňou neraz veľa práce (dovysvetlenie...narážka na sviatok práce...). A v podstate to nemusí byť vôbec ani máj...napriek tomu, že bozky pod rozkvitnutou čerešňou majú svoje čaro - rozhodne väčšie ako valentínska reklama v Lidli. Sviatkom lásky by mal byť v podstate každý deň. A to nielen lásky partnerskej, ale najmä ľudskej. Nezištnej a nápomocnej. Lásky bežných úkonov bez patetických význaní a zbytočných slov. Lásky, ktorá v človeku prebúdza aspoň kúsok ľudskosti aj v každodennom živote. A pritom stačí tak málo...miesto selfíčok a kvetov, pomôcť blížnemu a s otvoreným srdcom podať pomocnú ruku. Nie vždy je daná cesta ľahká. Ale práve o tom to je. O prekonávaní a budovaní nášho lepšieho ja...Patetické...možno..ale dnes farizejsky využijúc tento deň, taká byť môžem...Koniec.

Lucia Burdová (zverejnené so súhlasom autorky)

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára