sobota, 2. júla 2016

Ironická vražda politiky


Vtipnejší vyhráva. Sulík pred voľbami do NR SR 2010.
(ukážka z nultého čísla DAV/) Charakter kultúry naučenej v mladosti ovplyvňuje jej nahliadanie v dospelosti. Ľudia privyknutí hodnotám hravej populárnej kultúry ich neskôr uplatňujú na hodnotenie politického diania. Uvedený fakt podkopáva racionalitu západných demokracií v prospech mnohofarebného postmoderného divadla. Ale aké sú vlastne hodnoty populárnej kultúry? Predkladaný zoznam nevznikol žiadnou metodologicky korektnou procedúrou, bol vytvorený na základe jednoduchého a nesystematického pozorovania.


1. Novosť. Jeden z dominantných znakov populárnej kultúry je neustála tendencia vytvárať nové obsahy. Reprízy sú pre predpoludňajšie vysielanie a dôchodcov. Mladí, úspešní, kreatívni a energickí ľudia neznesú žiadne opakovanie. Preto je v krajinách rozvinutého západu dobrým zvykom dostatočne často obmieňať zloženie politickej strany. Ináč by mohli voliči nadobudnúť dojem stareckej strnulosti politického zoskupenia, čo by malo neblahý vplyv na jej zastúpenie v riadiacom aparáte štátu. Preto strana ako had zvlieka starú kožu, aby mohla oslniť novým obsadením pri udržaní identického politického smerovania. Rituálna očista strany a jej znovuzrodenie je súčasťou mytológie modernej spoločnosti, podopierajúcej racionalitu demokracie.

2. Vizuálnosť. Preferencia zaujímavej grafiky pred nudným textom je v súlade s kinematografickou kultúrou dneška. Žiadna komerčne úspešná kniha nemôže zostať nesfilmovaná, žiadna idea nesmie ostať nezmaterializovaná. No politika by mala byť súbojom abstraktných myšlienok, preto v snahe osloviť nevšímavý národ pomáhajú politikom reklamné agentúry. Vytvárajú svojrázne komixy, kde hlavná postava zanietene prehovára k čitateľom o prichádzajúcej prosperite. Vzhľadom na vysokú mieru vzájomného prelínania týchto mediálnych obsahov jednotlivých strán je potrebné stabilizovať pamäťové stopy voličov. K tomu slúži logo strany, symbol bez akéhokoľvek vzťahu k politickému životu, ale zato bohato postačujúci k identifikácii sa s obľúbeným hrdinom. 

3. Menlivosť. Nič nie je dosť dobré, aby nemohlo byť ešte lepšie. V jadre uvedenej hodnoty tkvie presvedčenie o blízkosti cieľa a jeho nedosiahnuteľnosti zároveň. Ak sú podľa antických predstáv pažravci v záhrobí mučení nemožnosťou dosiahnuť na videné jedlo a opilci neschopnosťou uchopiť mech s vínom, potom v modernej spoločnosti sú ľudia už za života trýznení hľadaním väčšieho šťastia. Preto aj ten najúspešnejší herec musí zmeniť účes, aj najúspešnejší politik stranu. Zmena kulís vždy udržuje diváka v napätí ohľadom druhého dejstva politického súboja, bez toho aby znudene odvrátil tvár k ešte dynamickejšiemu a nestálejšiemu programu komerčnej televízie.

4. Juvenilnosť. Preč sú časy kedy šediny znamenali nazhromaždené skúsenosti a hlbokú múdrosť, hodnú načúvania. Dnes sú neklamným znakom nepokrokovej myšlienkovej osifikácie a neschopnosti čeliť novým výzvam tekutého kapitalizmu. Mladý a dynamický politik nielenže spoľahlivo viaže pozornosť ženskej časti voličskej základne, taktiež dokáže svojou agilnosťou presvedčiť vekovo mladšie kategórie o závažnosti politického zápolenia. Úsmevom na konci svojho prejavu potvrdí ústup strojenej vážnosti staroby v prospech jeho nenútenej žoviálnosti.

5. Povrchnosť. Ak je súčasným dominantným princípom vyvažovanie času peniazmi, potom akákoľvek zbytočná analýza je len stratou. Médiá priam prekypujú povrchnosťou; televízne noviny ponúkajú prehľad najdôležitejších správ bez vzťahu k predchádzajúcemu, ako aj nasledujúcemu dňu. Zúčastniť sa politickej debaty je dovolené len výrečným, na všetky otázky okamžite odpovedajúcim protikandidátom. Príliš premýšľavý politický reprezentant pôsobí v televíznej debate nanjvýš nedôveryhodne. Ale obsah už aj tak dávno prestal väčšinu zaujímať, dôležitá je presvedčivosť a charizma, ráznosť a vierohodnosť prejavu. Rovnako ako herec, politik musí najmä uistiť o stotožnení s reprezentovanou postavou a predstierať spoľahlivosť. Politici si pre svoje časové vyťaženie nemôžu dovoliť vysvetľovať voličom princípy fungovania štátnej moci, ani východiskové tézy ich volebného programu. A voliči o to aj tak nemajú záujem.

6. Hravosť. Voľba hravého pred vážnym je istotne pochopiteľná u detského recipienta, avšak takéto smerovanie volieb je u dospelého symptómom nespôsobilosti prebrať zodpovednosť. S hravosťou postmoderne vlastnou to naposledy skúšalo knieža od vedľa. Neuspel, pretože ľudia zatiaľ príliš vlažne reagujú na neónové farby (aj keď sú aktuálne v kurze) a intertextualitu (aj keď bola tak žartovná). Do budúcnosti možno očakávať ešte väčšiu premenu volebnej kampane na postmoderné predstavenie, pričom proces bude stupňovaný ústupom reálnej možnosti politikov ovplyvňovať chod ekonomickej sféry.

7. Optimizmus. Kto by nepoznal filmové okamihy, kedy sa už všetko zdá stratené, no poslednú iskierku nádeje premení v plápolajúcu vatru istoty svojím udatným činom hlavný hrdina. Žiadna katastrofa nie je dosť rozsiahla, aby sa jej nedalo uniknúť a žiadna okolnosť natoľko beznádejná, aby sa nedala pretransformovať v monumentálny triumf. Týmto princípom sa pravdepodobne riadi aj väčšina obyvateľstva. Svojou neúčasťou vo voľbách privoláva budúcu katastrofu, aby mohla byť na poslednú chvíľu zažehnaná udatným politickým reprezentantom. Politici svoju kampaň nikdy nevedú so zbabelým povzdychom a odkazom na globálnu krízu, nie. Aj tú najzložitejšiu ekonomickú situáciu dokážu zvrátiť v prospech voličov, pokiaľ obsadia dostatočný počet kresiel. A voliči im uveria, pretože aj rozprávky končia vždy len dobre.

8. Ironickosť. Favorizovať ironické pred humorným nás naučili desiatky amerických situačných komédií. Už sa dokážeme od srdca zasmiať na prekvapených výrazoch alebo nudných dialógoch; humornosť tu však najprv musí byť schválená prítomnosťou zvukovej stopy smiechu neexistujúceho publika. Popísaná prísne situačná komediálnosť nahradila pointu ničím neprerušeným pochechtávaním.

Všetky jednotlivé faktory spolu podrývajú zmysel politickej diskusie, no spolu tvoria smrteľnú kombináciu pre demokraciu. Ak rezignujeme na históriu v prospech ľubovoľného citovania a ironizovania predošlých ideálov, strácame kontinuitu s minulosťou a rovnako tiež schopnosť smerovať k budúcnosti. To všetko pre súčasnú zábavu. Taktiež strata kategórie vážnosti je len defenzívna stratégia bezmocných; nenadarmo je humor poslednou zbraňou porazených. Avšak do tejto pozície sme boli vovedení prevládajúcim politickým usporiadaním. Podstatu problému možno zhrnúť nasledovne: rozdiel medzi akoukoľvek kultúrou a kultúrou populárnou je nahliadaný ako kvantitatívny, nie kvalitatívny. Tento radikálny rozdiel nás premieňa z dejateľov na pozorovateľov politického divadla, nivelizuje snaženie predchádzajúcich generácií na nepodarenú imitáciu moderny. Priveľa postmodernej irónie zabíja akékoľvek ideové snaženie v prospech pragmatikov moci. Hodnoty populárnej kultúry sú rozhodne problematické, avšak nie sú úplne zlé. No aplikované na politickú realitu z nás činia pubescentov v oblasti, kde by sme už predsa len mali byť dospelí. Irónia bezpochyby vytvára odstup a preveruje vážnosť myšlienok. Kritika ideálov je nevyhnutná, nie však ich zničenie. Postup zosmiešňovania sa stáva ničivý, ak je jediným modelom nahliadania sociálnej skutočnosti. 

Martin Kráľ




Článok je ukážkou z nového kultúrno-politického magazínu DAV/ (čítaj DAV DVA), ktorého neoficiálne, nulté číslo si môžete zadarmo objednať na nasledovnej stránke: http://dav2dva.blogspot.sk/ (vpravo hore, stačí vyplniť kolónku s e-mailom, na ktorý Vám následne zašleme celé nulté číslo). Prípadne nám napíšte na dav.dva@riseup.net. 

Nulté číslo DAV/ je akýmsi zborníkom novej generácie radikálne ľavicových autorov, resp. kompiláciou toho najlepšieho, čo v posledných mesiacoch napísali a zverejnili. Vychádza v elektronickej podobe a je dostupný zadarmo (resp. za dobrovoľný príspevok na vykrytie nákladov a chodu redakcie). Keďže sa nejedná o klasické číslo, ale skôr o výberovku, má rozsah vyše 100 strán.

Od prvého čísla plánujeme prejsť aj do printu, takže časopis bude k dispozícii v elektronickej aj printovej podobe, s kratším, štandardizovaným rozsahom (60 strán). Okrem klasických analýz, hodnotení, autorských článkov, komentárov a úvah budeme zverejňovať aj autentické príbehy každodenných ľudí, obetí neoliberálneho kapitalistického zriadenia, aby sme demaskovali jeho skutočnú podstatu.  


Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára